História  chovu  koní  na  Slovensku

(history  of  breeding  horses  in  slovakia )

 

Vladimír Hučko

Kukučínova 6, 949 01 Nitra, Slovenská republika

 

 

Kôň, nenahraditeľný spolupracovník a priateľ človeka, počas vývoja prešiel výraznou zmenou v zovňajšku ako i vo výkonnosti. Od päťprstého jedinca veľkosti líšky až po súčasného jednoprstého jedinca rôznej pásmovej výšky (až 180 - 190 cm) a hmotnosti (až 800 - 1 100 kg). Do dejín človeka sa kôň zapísal zo všetkých druhov hospodárskych zvierat najvýraznejšie. Kone boli na našej planéte skôr než ľudia, preháňali sa tu v hĺbke treťohôr niekedy pred 60 miliónmi rokov. Postupný vývoj (fylogenézu) môžeme najdokonalejšie zo všetkých živočíšnych skupín sledovať u koňovitých cicavcov. Prakôň žil pod hlbokou klenbou pralesov Ameriky. Vo vývojovej forme Hippidium sa už ďalej nevyvíjal a pravdepodobne vyhynul ešte v pleistocéne. Boli to posledné pôvodné kone amerického kontinentu. Prakone vo vývojovej forme Pliohyppus, ktoré sa dostali na euroázijskú pevninu, stali sa priamymi predkami dnešných foriem koňovitých cicavcov rodu Equus. Svoj pôvodný areál mali vlastné kone rozšírený v oblasti od západnej Európy až po východnú Áziu. Domáci kôň nie je monofyletické zviera, na jeho utváraní sa podieľali najmenej tri divoké formy:

 

1) najťažší západný kôň (Equus robustus) žil ešte v prvých storočiach nášho letopočtu. V divokej forme vyhynul, ale jeho krv koluje v chladnokrvných plemenách koní.

 

2) v strednej a východnej Európe žil divoký kôň „tarpan“ (Equus ferus), ktorý sa výrazne podieľal na vzniku domácich teplokrvných plemien koní. Z nálezov môžeme usudzovať, že na našom území sa vyskytoval v hojnom počte už v dobe ľadovej. Rozdielne životné podmienky u neho viedli k vytvoreniu dvoch foriem:

a)    lesný tarpan - vyhynul v druhej polovici XVIII. stor.

b)   stepný tarpan - vyhynul v sedemdesiatych rokoch XIX. stor.

3) Jediný typ divokého koňa, ktorý sa zachoval dodnes, je „kertag“ (Equus przewalskii), vývojovo ustálený druh. Okruh jeho výskytu vo voľnej prírode sa v XX. stor. obmedzil na hraničnú oblasť Mongolska s Čínou. Obmedzené počty kertagov zostali len v zajatí   a pripravuje sa ich spätné vypúšťanie do voľnej prírody.

Kôň bol domestikovaný okolo roku 5 000 p.n.l., čím došlo k prevratu, človek koňa skrotil a začal využívať prednosti koňa vo svoj prospech. Zo zdroja potravy sa pričinením človeka z koňa stáva ťažné zviera a neskôr aj jazdecký kôň. V záprahu koní dal človek do pohybu obchod, vznikla doprava, pošta, dochádzalo k prepojeniu národov, štátov. Kôň pomáhal človeku k bohatstvu. Vyrástli vladári, ktorí sústreďovali vlastníctvo a v tom aj chov koní do svojich rúk. Pre ochranu vlastníctva, ale aj pre získavanie ďalšieho vlastníctva, začali budovať ozbrojené jazdectvo. Tým bol mierumilovný pomocník človeka zneužitý na vojenské účely. V dejinách ľudstva nastalo čierne tisícročie. K oťažiam koní sa vyšvihli vojvodcovia, rodili sa nové štáty, búrali tróny, horel svet. Úloha koňa vrcholí v XIX. stor., kedy sa jeho použitie rozšírilo na ťažkú prácu v armáde, v poľnom a lesnom hospodárstve, v doprave, ale aj v rodiacom sa priemysle. Z ľudského rozmaru koňom pribudla ďalšia funkcia. Začali sa používať na lov zvierat  pre zábavu, ktorá prerástla v hru, v šport. Lovci v sedlách sa schádzali k streleckým súťažiam a jazdeckým zručnostiam - hrám, antika predviedla bojové súťaže v sedle i v záprahu. Devätnásť storočí nášho letopočtu vládol kôň v službách ľudstva, dosiahol vrchol a nastal zlom – kôň sa postupne odsúva na vedľajšiu koľaj. Po stáročiach v službách ľudstva koňa na vedľajšiu koľaj odsunul „obláčik pary“ - parný stroj. Technické vynálezy spôsobili revolučný prevrat. V priebehu desaťročí stroje prevzali ťažkú funkciu koňa v poľnom a lesnom hospodárstve, v doprave, v armáde, v priemysle a pod. Po svojom pôsobení v službách ľudstva prechádza tento ušľachtilý, mlčanlivý, pracovitý priateľ človeka do ďalšieho tisícročia na pomyselnej vedľajšej koľaji. Ušľachtilé, rýchle štíhle kone nachádzajú uplatnenie v  bojových, loveckých, dostihových a westernových súťažiach, v rôznych súťažiach jazdeckých a záprahových. Jazdecké, športové a dostihové kone vyrazili do svojej ďalšej slávnej budúcnosti.

Slovensko - krajina v Karpatskej kotline, bolo už od pradávna známe chovom teplokrvných koní. Toto územie pred n.l. obývali Markomani, ktorí sa venovali chovu koní. Potvrdzuje to skutočnosť, že ich vodca Marabud postavil štvortisícovú armádu na koňoch. Naši predkovia Slovania prišli na toto územie na prelome V. a VI. stor. n.l. O existencii divokého koňa na území Slovenska máme hmotné dôkazy z náleziska Gánovce, ako aj v travertínovom lome    vo Vyšných Ružbachoch. Kostrové pozostatky a odtlačky kopýt divokého koňa pochádzajú zo staršieho pleistocénu, z obdobia asi 700 tisíc až 245 tisíc rokov p.n.l. Vychádzajúc z uvedených, ako i z ďalších hmotných dôkazov môžeme povedať, že naši predkovia v Karpatskej kotline kone lovili, domestikovali a chovali.

Chov koní tu bol rozšírený a uznávaný už počas formovania nadkmeňových útvarov začiatkom VII. stor. Ďalší rozmach chovu koní v tejto oblasti bol počas začleňovania tohto územia do vznikajúceho Uhorska (od polovice X. stor. do konca XI. stor.). vývoj chovu koní    na tomto území výrazne ovplyvňovali nájazdy tatárskych a mongolských bojovníkov. Uhorská krajina už za panovania kráľov Kolomana (1095 – 1116) a Bélu (1173 – 1196) bola známa početným chovom pekných, vytrvalých koní. V XIII. stor. sa hovorí o silnej armáde rýchlych jazdcov, ktorú uhorskí králi budovali pre nájazdy do susedných zemí. Kráľ Štefan v r. 1271 vybudoval a vypravil armádu 30 000 mužov ľahkej jazdy. Uhorská rovina bola zásobárňou ušľachtilých a rýchlych koní, ktoré odvodzovali svoj pôvod od prapredka tarpana. Takúto silnú armádu mohla postaviť len krajina, v ktorej bol chov koní vyvinutý, dobre organizovaný,           na dobrej chovateľskej úrovni, zošľachťovaný žrebcami orientálneho a neskôr arabského pôvodu.

Výrazný rozvoj chovu koní v Uhorsku a tým aj na Slovensku prebiehal počas tureckej okupácie časti Uhorska po porážke v r. 1526. Turci boli milovníkmi pekných, ušľachtilých koní, ktoré tureckí vládcovia venovali uhorským veľmožom, čím sa snažili získať ich. Počas tureckej okupácie na obsadené územie prišlo veľa koní z Arábie. V období tureckej okupácie  na obsadenom území vzniklo veľa súkromných žrebčínov, ktoré priaznivo vplývali  na skvalitňovanie chovu koní aj u roľníkov.

Po vyhnaní tureckých okupantov z Uhorska bol chov koní zdecimovaný. Ich nedostatok pre armádu sa riešil dovozom remont z Moldavska. Pre rozvoj a skvalitňovanie chovu koní v Uhorsku bol potrebný nový regenerátor, ktorý by nahradil arabského koňa. V zemiach západnej Európy od XVI. stor. veľký význam nadobúdal španielsky kôň, ktorého chov rozvíjali panovnícke dvory. Preto sa španielsky dvor aj chovom koní stal príkladom pre ostatné panovnícke dvory, preberajúce španielsku dvornú etiketu. V tomto období sa zvyšoval význam výkonných, elegantných španielskych koní, ktoré ovplyvňovali chovy koní takmer v celej Európe. K rozvoju chovu španielskych koní výrazne prispelo založenie dvorných žrebčínov Kladruby     n. Labem (1579) – kladrubský kôň, Lipica ( 1580) – lipický kôň a  Kopčany (1765), ako aj dvornej jazdiarne vo Viedni (1735). Uvedené žrebčíny zabezpečovali produkciu plemenného materiálu a kočiarových koní pre cisársky dvor a šľachtu. Španielska jazdiareň bola zameraná na výučbu a výcvik.

Pre históriu Slovenska a chovu koní na jeho území má veľký význam jediný dvorný žrebčín založený na území Slovenska – Kopčany pri Holíči. V tomto žrebčíne sa narodili zakladatelia strokladrubských belušov kmeňa Generale (1787) a Generalissimus (1797).  Aj zakladateľky lipicanských rodín Stornella a Famosa sa narodili v Kopčanoch. Do žrebčína Kopčany bol prvý väčší import anglického plnokrvníka v r. 1814, a to 70 kobýl a 3 žrebce z Anglicka a z Francúzska. Na pastvinách žrebčína boli 23.augusta 1816 za účasti cisára Františka I. prvé porovnávacie dostihy anglických a arabských plnokrvníkov. V dvornom žrebčíne Kopčany bol chov koní zrušený v r. 1826. Historické budovy žrebčína stoja, chátrajú a čakajú    na záchranu.

Intenzívnejší rozvoj poľnohospodárstva a celého národného hospodárstva, včítane armády, požadoval koňa mohutnejšieho, rýchlejšieho, vhodného do ťahu, ako aj pod sedlo. Obdobie XVIII. a XIX. stor. výrazne prispelo k vzniku a rozvoju anglického plnokrvníka ako aj plemien koní, na vzniku ktorých sa podieľal. K rozvoju jeho chovu, ako aj plemien vyšľachtených za jeho použitia, výrazne prispeli žrebčíny Kisber (1853), Mezöhegyes (1785) Radovec (1774), ako aj viacero súkromných žrebčínov. Na území Slovenska to boli žrebčíny Tešedíkovo (1825), Smolenice (1855), Slanec (1860), Bučany (1871), Rusovce (1873), Parchovany (1880), Eleonora Udvar v Bratislave (1889), Gomba (Hubice) (1890) a ďalšie, ktoré viac alebo menej úspešne rozvíjali chov plnokrvníka a dostihový šport. Z uvedených žrebčínov bol najúspešnejší Gomba (Hubice), ktorý úspešne pôsobil do r. 1936. Prvé dostihy podľa anglického vzoru v rámci Uhorska boli v r. 1814 v Urmíne (Mojmírovce), kde pretekali arabské kone sedlané zamestnancami žrebčína.

Za účelom zmohutnenia chovu koní pre potreby poľnohospodárstva, ako aj armády, bolo vyšľachtené plemeno nonius (1810), ako aj anglické polokrvné kmene Furioso (1836), Przedswit (1872), North Star, Star of Hannover a ďalšie. Chov noniusa sa na území Slovenska začal v druhej polovici XIX. stor., kedy žrebce noniusa z Mezöhegyesu začali pôsobiť v zemskom chove na území Slovenska. Na území Uhorska bol chov koní zabezpečovaný v rámci piatich oblastí, pričom územie Slovenska tvorilo piatu oblasť. Reprodukciu v chove koní na území Slovenska zabezpečovali žrebčince Bojná (1855, - od r. 1900 Nitra), Prešov (1859) a Rimavská Sobota (1884).

Na území Slovenska sa chovali len teplokrvné plemená koní (arabský kôň, lipican, anglický plnokrvník a polokrvník, nonius, klusák a huculský kôň). V rámci rajonizácie mali arabské a lipické kone vyhradené podhorské oblasti, nonius a anglický polokrvník nížinné oblasti a huculský kôň a kone horského typu oblasti horské. Na území Slovenska v plemenitbe v r. 1900 pôsobilo 383 žrebcov (196 anglických, 56 noniusov, 54 arabských, 46 lipických a 31 žrebcov huculských a horského typu). V období rokov 1886 – 1901 na území Slovenska pôsobili aj žrebce norfolkské. Chladnokrvný žrebec – kríženec bol v plemenitbe použitý len jeden v r. 1886. Huculské žrebce sa v plemenitbe intenzívne používali od r. 1918. Okrem uvedených plemien sa na území Slovenska koncom XIX. stor. chovali aj americké klusáky, ich chov bol sústredený na západnom Slovensku.

 

Chov koní po roku 1918

Po vzniku ČSR na území Slovenska chov koní pokračoval s teplokrvnými plemenami chovanými v rámci Uhorska. Po rozpade monarchie boli žrebčince na území Slovenska zrušené a najlepšie žrebce boli presunuté do Maďarska. Zo 468 plemenných žrebcov zostalo len 161 žrebcov. Prednostne bola obnovená činnosť žrebčincov v Nitre a v Prešove. Počty žrebcov boli doplnené presunom z českých zemí a nákupom od chovateľov. Na Slovensku nebol žrebčín, ktorý by zabezpečoval produkciu plemenných žrebcov. Na základe výberu bol v r. 1921 zriadený štátny žrebčín Topoľčianky. V počiatočnom chovateľskom zameraní chovali noniusa, araba, lipicana a hucula. Po rozpade monarchie Slovensko dostalo základné stáda (arab, lipican a hucul). Základný plemenný materiál noniusa bol nákupom realizovaný v Juhoslávii. Pre potreby armády bola v r. 1923 zriadená v Motešiciach odchovňa žriebät, ktorá tvorila základ pre vznik vojenského žrebčína (1927), zameraného na chov anglického plnokrvníka a polokrvníka.

V r. 1923 na Slovensku už pôsobilo 468 plemenných žrebcov (17 A 1/1, 110 A 1/2, 155 nonius, 5 Or 1/1, 85 arabských čistokrvných, 86 lipicanov, 9 huculov a 1 norfolk). Spracovaná bola nová koncepcia chovu koní. V zemskom chove v r. 1922 boli vymedzené chovateľské oblasti:                        1)   ťažkého teplokrvníka (nonius, A 1/2)

2)      ľahkého teplokrvníka (arab, lipican)

3)      horského koňa a hucula

Pri zápise do plemenných kníh v r. 1923 bolo zapísaných 3 573 kobýl (1 373 ťažký teplokrvník, 81 ľahký teplokrvník, 1 221 hucul a 898 ostatných).

Chovateľské oblasti na Slovensku boli konsolidované s dobrým chovom a odchovom. Pre chovateľské oblasti boli zabezpečované kvalitné žrebce, ktoré pôsobili na 153 pripúšťacích staniciach. Na Slovensku sa chovalo 230 000 – 250 000 koní a pripúšťalo sa 26 000 až 40 000 kobýl, žrebnosť sa pohybovala od 45 do 68 %. Menšia pozornosť bola venovaná chovu chladnokrvného koňa v pohraničnej oblasti s Moravou. Lipican tu nevyhovoval a chovatelia chodili kobyly pripúšťať na Moravu. Chov koní bol centrálne riadený Ministerstvom pôdohospodárstva cez žrebčíny, žrebčince a chovateľské spolky.

 

            Chov koní po roku 1945

            Chov koní na Slovensku vojenskými udalosťami veľmi utrpel. Z kobýl zapísaných v plemenných knihách zostalo v oblasti žrebčinca Prešov 96 kobýl a v oblasti žrebčinca Nitra 256 kobýl. Straty podľa plemien sa pohybovali od 31 do 47 %. Žrebčín Topoľčianky prišiel o väčšinu kmeňových žrebcov a časť plemenných kobýl. Chov koní musel byť budovaný odznova. V povojnovom období na území ČSR zostali kone rôznych plemien, aj cenné jedince s výpalmi. Pri zvodoch bol robený výber kobýl k zápisu do plemenných kníh, pričom do I. triedy bolo zapísaných 1 190 kobýl a do II. triedy 65 320 kobýl.

Pre skvalitnenie a rozšírenie chovu koní bol v Novom Tekove zriadený žrebčín  so zameraním na chov noniusa a neskôr aj klusáka. Do civilnej správy bol prevzatý vojenský žrebčín Motešice (chov A 1/1 a A 1/2). Chov koní cez žrebčíny a žrebčince riadilo Povereníctvo poľnohospodárstva, neskôr ŠPP. Chovu A1/1 sa dočasne venovali ŠM Bajč, po ňom ŠM Hubice, ktorého chov A 1/1 tvoril základ novobudovanému PP Šamorín a štátny žrebčín Motešice. Pre potrebu lesného hospodárstva bol vybudovaný žrebčín štátnych lesov Veľké Pole so zameraním na chov lipicana. Po jeho zrušení tu bol neskôr zriadený experimentálny chov slovenského športového pony pod patronátom Katedry špeciálnej zootechniky SPU v Nitre. Na Muráni bol v r. 1951 zriadený žrebčín štátnych lesov so zameraním na chov huculského koňa, neskôr prešiel na chov chladnokrvného koňa norického typu, ktorého tu chovajú aj v súčasnosti. Pre potreby a rozvoj dostihového a jazdeckého športu a pre výchovu chovateľov koní a jazdcov bolo v Šali zriadené SOUP. Vznikali ďalšie menšie chovy A 1/1.

Chov koní sa v päťdesiatych rokoch postupne stabilizoval a konsolidoval. Početné stavy koní sa pohybovali približne na úrovni pred r. 1940. V r. 1955 sa na Slovensku chovalo 210 000 koní. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch sa začal na Slovensku chovať chladnokrvný kôň belgického a norického typu. Počas šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov prišlo u nás k najväčšej zmene v priebehu tisícročnej histórie chovu koní. Zrútili sa dva základné piliere chovu koní – poľnohospodárstvo a armáda. Vplyvom kolektivizácie a technizácie bolo vyraďovanie koní v poľnohospodárstve postupné, ale veľmi výrazné a drastické. Likvidácia vojenských hipologických útvarov vplyvom technizácie bola veľmi rýchla. Výrazné znižovanie stavov koní bolo nezadržateľné. V žiadnom inom štáte Európy likvidácia početných stavov koní nebola tak drastická ako u nás. Ešte v r. 1955 sa na Slovensku chovalo 210 000 koní, v r. 1960 – 153 000 ks, v r. 1970 – 68 000 ks, v r. 1980 – 20 500 ks, v r. 1990 – 15 100 ks a v r. 2000 – 9 000 koní, t.j.   cez 4 % zo stavu v r. 1955. V chove koní nastali okrem výrazných kvantitatívnych zmien aj výrazné kvalitatívne premeny. Prišlo k typovej prestavbe, ťažisko chovu koní prešlo do oblasti spoločensko - jazdecko - športovej. Výrazne sa diferencujú a rozširujú plemená koní s jednostrannou úžitkovosťou (rýchlosť) – dostihové plemená koní, a aj u najpočetnejšej skupiny slovenského teplokrvníka sa hlavný dôraz kladie na mechaniku pohybu, skokové schopnosti a vytrvalosť. Výberová základňa v chove koní sa výrazne znížila, v chove by sa mali intenzívne využívať kone výkonnostne otestované. Za tým účelom boli vypracované šľachtiteľské programy. Šľachtiteľský proces v chove slovenského teplokrvníka je motivovaný produkciou jazdeckých koní pre súťaže drezúrne, parkúrové, všestrannej spôsobilosti, westernové, vytrvalostné a vozatajské. Pre účely požadovanej úžitkovosti a výkonnosti okrem našich vybraných žrebcov sa úspešne využívajú osvedčené žrebce francúzskych, nemeckých, anglických a ruských plemien. Zošľachťovací proces A 1/1 a klusáka je zameraný na rýchlosť a vytrvalosť v rámci čistokrvnej plemenitby. Zošľachťovanie špeciálnych, menej početných plemien koní, ako aj génových rezerv a chladnokrvných plemien koní je zabezpečované v rámci čistokrvnej plemenitby. Pre zachovanie histórie chovu koní pre ďalšie generácie bolo pri Národnom žrebčíne v Topoľčiankach zriadené Hipologické múzeum.

Šľachtiteľskú a plemenársku prácu v chove koní  do r. 1991 zabezpečoval ŠPPGRT Bratislava a v r. 1991 – 1993 ŠP pre chov koní. Jeho zrušením a delimináciou bolo zriadených     5 špecializovaných štátnych podnikov pre chov koní: žrebčín Topoľčianky, Motešice, Nový Tekov, Veľký Šariš a Závodisko š.p. Bratislava. Topoľčianky boli v r. 1993 ustanovené ako národný žrebčín, žrebčinec Šamorín bol sprivatizovaný a plemenné žrebce boli presunuté do Motešíc, ktoré boli tiež sprivatizované, pričom štát si ponechal podiel 34 %. Veľký Šariš vytvoril akciovú spoločnosť a Nový Tekov je pripravený na predaj.

Za účelom rozvoja a skvalitňovania chovu koní bol v r. 1991 založený Zväz chovateľov koní na Slovensku. Po počiatočných ťažkostiach a problémoch bol pretransformovaný              na družstvo so sídlom v Topoľčiankach. Zväz usmerňuje a riadi zemský chov koní a vedie plemenné knihy slovenského teplokrvníka, chladnokrvníka belgického a norického typu, haflinga a koní skupiny pony. Zabezpečuje poradenskú, výstavnú a plemenársku prácu v chove koní.

Za účasti Ministerstva pôdohospodárstva SR a Zväzu chovateľov koní na Slovensku – družstvo bola v r. 1993 spracovaná a schválená Koncepcia rozvoja chovu koní na Slovensku, ktorá bude v tomto roku dopracovaná a novelizovaná. Vychádzajúc z koncepcie boli komisionálne spracované a schválené štatúty plemenných kníh, Štatút Ústrednej evidencie koní na Slovensku a ustanovené boli Rady plemenných kníh. Pri NŽ Topoľčianky bola zriadená Ústredná evidencia koní na Slovensku. Pre riadenie a zabezpečovanie plemenárskej práce v šľachtiteľských chovoch MP SR menovalo Výberovú komisiu pre chov koní.

Chov koní na Slovensku po r. 1990 zaznamenal kvalitatívny rast. V chove sa intenzívnejšie využívajú osvedčené zahraničné žrebce. Importované športové kone sa viac zúčastňujú na jazdeckých súťažiach. Cielená plemenárska práca v chove koní už prináša výsledky v produkcii a v športových výsledkoch u nás narodených, odchovaných a testovaných koní. Kvalitatívny rozvoj chovu koní na Slovensku sa postupne zlepšuje, kvantitatívny rozvoj chovu koní stagnuje a čaká na solventných chovateľov, ktorí sa chovu výkonných koní chcú venovať.

Chov anglického plnokrvníka a dostihová prevádzka na Slovensku má samostatný vývoj. Rozvoju chovu A 1/1 sa na území Slovenska venovali prevažne už spomenuté žrebčíny, ktoré zaznamenali so svojim odchovom veľmi dobré výsledky na dostihových dráhach monarchie. Prvý oficiálny dostihový míting na území monarchie bol usporiadaný 16.4.1826 v Petržalke. Dostihové mítingy sa tu konali viackrát ročne do konca XIX. stor. Aj keď Bratislava mala bohatú dostihovú tradíciu, po r. 1918 sa dostihové mítingy sústredili do Prahy – V. Chuchle. V období rokov 1921 – 1945 sa na Slovensku behali na provinčných dráhach málo významné rovinové, prekážkové a klusácke dostihy bez veľkej chovateľskej hodnoty. V r. 1949 sa na Slovensku obnovili dostihové mítingy na provinčných dráhach a v r. 1953 bolo zriadené Štátne závodisko Bratislava. V r. 1960 bola daná do prevádzky dostihová dráha v Starom Háji v Bratislave. V dostihovej prevádzke pribúdali rovinové dostihy. V Bratislave boli v r. 1979 usporiadané prvé medzinárodné prekážkové dostihy, ktoré sa stali predzvesťou dostihového podujatia „Turf Gala“. Intenzívne medzinárodné kontakty, výsledky medzinárodných dostihov, spoločenská úroveň, prostredie a pod. zvýšili ohlasy na kvalitu dostihových mítingov a prácu závodiska. Popularita dostihových mítingov zvýšila záujem zahraničných jazdcov a majiteľov koní aj zo západnej Európy o tieto dostihy. Nová éra významných medzinárodných rovinových dostihov bola zahájená v Bratislave v r. 1984.

Prestíž bratislavských dostihov stúpa stále viac doma aj v zahraničí. Od r. 1993 sa na dostihovej dráhe v rámci dostihových mítingov koná všetkých 5 klasických dostihov. Prostredie závodiska, dostihová dráha ako aj samotné závodisko sú skvalitňované po stránke technickej, mediálnej i spoločenskej. Management závodiska zachytil trend rozvoja európskych špičkových dostihových mítingov, rozvíja ho a skvalitňuje, čím zabezpečuje návrat bratislavských dostihových mítingov do Európy.

Intenzívnejší rozvoj chovu A 1/1 na Slovensku začal po r. 1945, kedy sa jeho chovom   vo väčšom rozsahu začali zaoberať štátne aj družstevné organizácie. Početné stavy anglického plnokrvníka sa zvyšovali, ale kvalitatívne výsledky nie, tie stagnovali až sa zhoršovali. Náš chov   A 1/1 nezachytil vyspelý európsky trend rozvoja jeho chovu ako i testovania jeho výkonnosti. Bolo to spôsobené nedostatkom finančných prostriedkov, neujasnenou koncepciou jeho chovu ako i testovania jeho výkonnosti v porovnaní s jedincami vyspelých zahraničných chovov, uprednostňovaním osobných záujmov a pod. Chov A 1/1 bol budovaný hlavne na podklade domáceho, výkonnostne často netestovaného chovného materiálu s nízkym Gh alebo i bez Gh. Najpočetnejšie chovy A 1/1 mali PP Šamorín a PP Motešice. Ich kone na dostihových dráhach v ČSR zaznamenali veľa úspechov, českí a slovenskí turfmani vedeli vychutnávať vzájomné súboje na našich dostihových dráhach. Dostihovými výsledkami patrili v ČSR medzi najúspešnejšie dostihové stajne. Úroveň ich chovu sa postupne zlepšovala až do roku 1990, kedy pri transformácii doplatili na zanedbanie kvalitatívneho rastu chovu a nedostatok finančných prostriedkov na nákup kvalitného plemenného materiálu. Chovy stagnovali a zanikali. Šamorínsky chov anglického plnokrvníka bol zrušený a najlepší plemenný materiál bol presunutý do Motešíc. Žrebčín Motešice však tiež stagnuje, početnosť chovu sa znižuje. Niektoré chovy    A 1/1 znižujú početné stavy a zanikajú. Vznikajú nové chovy anglického plnokrvníka, napr. Kuchyňa, Kobylany, Veľký Grob a ďalšie, budované na zahraničnom plemennom materiáli.

Podobná situácia je na Slovensku aj v chove klusáka, ktorého chov i výkonnosť stagnuje, početne i výkonnostne je na nízkej úrovni. V dostihovej prevádzke úspechy zaznamenávajú prevažne jedince zo zahraničných chovov.

 

Súhrn

Zo všetkých druhov hospodárskych zvierat sa do dejín človeka najvýraznejšie zapísal kôň. Kone tu boli skôr než ľudia, po našej planéte sa preháňali niekedy pred 60 miliónmi rokov. Kôň bol domestikovaný okolo roku 5 000 pred n.l. zo zdroja potravy sa pričinením človeka z koňa stáva ťažný a neskôr aj jazdecký kôň. Hlavné poslanie koňa - ťah vrcholí v XIX. stor., kedy ťažnú prácu koňa začínajú preberať stroje. Začína postupné zvyšovanie využiteľnosti koňa v práci pod sedlom, ktoré vrcholí v polovici XX. stor. a ťažná sila koňa prechádza do doplnkovej výkonnosti. Postupne dochádza aj k typovej prestavbe v chove koní, keď ťažisko chovu prechádza do oblasti spoločensko - jazdecko - športovej. Výrazne sa diferencujú a rozširujú plemená koní s jednostrannou úžitkovosťou - rýchlosť, dostihové plemená a aj u najpočetnejšej skupiny teplokrvných koní sa hlavný dôraz kladie na jazditeľnosť, mechaniku pohybu, vytrvalosť, charakter a skokové schopnosti.

 

Kľúčové slová: kôň, Equus robustus, Equus ferus, Equus przewalskii, domestikácia, tréning, šľachtenie, žrebčinec, žrebčín, línia, kmeň, plemeno, dostihy, športové súťaže